Keď moje svetlá občas zhasnú

Autor: Martina Očenášová | 3.4.2012 o 15:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

Horúca káva... milujem jej vôňu, pripomína mi moje roky na internáte. Tam káva tiekla prúdom, učenie sa stávalo kávovým rituálom, bezsennými nocami, hľadením si z jedných rozšírených zreničiek do druhých. Dnes som úplne niekde inde.....

Och, znova som sa zamyslela! Vybieham z balkóna naspäť do izby a dechtový oder nechávam v záclonách. Vďaka mojim skoro každodenným „chvíľkovým“ zamysleniam som sa naučila vychystať sa do práce za 10 minút.
Odkedy si pamätám, môj život sa vždy delil na rôzne úseky, ktoré som si delila podľa dôležitosti. Niektoré som si pamätala dokonale, niektoré menej a niektoré svoje zážitky som poznala iba z rozprávania druhých – farby, zvuky, pocity, vôňa... hlavne vôňa! Milovala som chodiť po meste, ťahať vzduch do nosa a pľúc – síce trošku otupeného a pľúc jemne zadymených. Každé miesto, každá osoba, každá udalosť, každá vlastnosť - milióny chvíľ denne a milióny najrozličnejších vôní. Dnes mesto voňalo jeseňou. Ach! Tak veľmi by som sa jej chcela podobať! Namiesto pulóvrov a búnd, iba s nepatrným ošatením a s vôňou mäkkých opadaných jabĺk okolo seba. Prišla som do práce a podlaha mi začala uskakovať z pod nôh. Čo sa mi snáď sníva?
Prišiel ku mne kolega a začal sa strašne smiať. Smial sa mi, smial sa mojim krivým zubom, nohám, malým prsiam a veľkým ušiam. Cvak! Niekde zaklapla pasca. Radšej si sadnem. Dnes asi bude dobrá nálada v kancelárii. Kolegyňa sa na mňa usmieva, nesie mi kávu... počkať kávu? Tá vôňa mi niečo pripomína. Dejá vu. Niečo mi hovorí, nerozumiem jej ani slovo, šialene gestikuluje a oči jej vyliezajú von. A tá podlaha! Stále ma prenasleduje! Zatváram oči, držím sa za vlasy a počítam tak ako ma to voľakedy učila mama.
Mami? Si to ty? Nikdy si mi nepovedala, že aj spomienky na mňa budú rozprávať tak živo a že stromy opadávajú už v máji. Všetko farebné mi pokryla sivá. Dúha sa mi skrýva v závejoch! Mami, tak veľmi je ťažké plakať naopak. Od pier do očí... Skoro ako cúvať so zatvorenými očami. Prosím, vráťme sa, stratila som sa v bezfarebnosti!
Otváram oči a stojím na známej ulici. Teda, bola by známa, keby som si vedela vybaviť jej názov. Namiesto hľadania či vypytovania sa zatváram oči a zhlboka vdýchnem. Smog, koža, vlhké lístie a jedna z mojich najobľúbenejších vôni – vôňa čerstvého pečiva. Usmejem sa, viem presne kde som, každý pondelok tu kupujem čerstvé rožky. Už nie som ďaleko od domu. Ako ten deň rýchlo ubehol s toľkými úsmevmi v práci. Budovy okolo mňa slnko pomaly sfarbuje do krvava. To už je toľko hodín? Je v akomsi zvláštnom uhle, to bude tým skorším stmievaním.
Ale... veď...počkať! Ja sa bojím tmy! Bojím sa neurčitosti, bojím sa nedokončených viet, bojím sa podania rúk bez pohľadu do očí! Tie oči už ma raz zachránili – dali mi teba. Keď sa nadýchnem cítim tvoju podstatu, tvoje povolanie. Máš ho vo všetkých bunkách – studený kov, prádlo, dezinfekcia.... Mám ju tiež v očiach? Preto zrazu nič nevidím? Nemôžem ťa už vidieť? Nemám právo vidieť tvoje tmavé oči? Chcem sa ešte topiť v čokoládovom mori. Aspoň ešte jedenkrát, hoc aj bez nadýchnutia, tvoju vôňu si aj tak nosím stále so sebou... Aspoň jedenkrát... Prosím...
Už vidím svetlo! Je síce malé a ďaleko, ale je. Rozbehnem sa. V tomto svetle moja pokožka zvláštne žiari - ako hviezdny prach alebo trblietky v sestrinom rozžiarujúcom spreji na telo. Och, sestrička! Ako mi chýbaš! Tvoja vôňa slnka a pomaranča. Pomaranče mi nikdy nechutili. Boli príliš dokonalé - dokonalý tvar, veľkosť, krásna farba, súmerné mesiačiky a ešte aj tá chuť! Ty si ich milovala... Milovala si aj mňa? Zober si späť svoj slnečný závoj, ja ho nechcem, chcem iba jedno, ešte raz ťa vidieť. Chcela by som ťa navštíviť, no... zabudla som kde bývaš, aké máš číslo...či ešte žiješ. Čo sa to len so mnou deje? A ten hrmot snáď počujem iba ja?!
Z dlane mi vypadnú kľúče, zprudka vydýchnem a zohnem sa po ne. Našťastie, som už pri dome. Tak veľmi túžim po posteli. Po jej chladivom objatí a jemnom vzdychu vždy keď zacíti váhu môjho tela dopadajúceho na ňu. Vybehnem po schodoch a trpký výsmech za každé moje zakopnutie nechávam za sebou. Nebojím sa vlhkých stien. Neprezradia, že som znova podvádzala a vybiehala som po dvoch schodoch. Klebetia si o lepších tajomstvách.
Konečne som doma a privieram za sebou dvere, no mám zvláštny pocit, že mám za sebou zamknúť toľkokrát, koľko to len pôjde. Aká irónia! Akoby len mne niekto chcel ublížiť! Aj keď... budem radšej opatrná. Vyzlečiem sa a idem do sprchy, otočím kohútikom a z hlavice na mňa vybiehajú biele kusy látky. Obmotávajú sa okolo mňa, okolo mojich zápästí, ramien, pŕs, brucha, chrbta... Je to skvelý pocit byť znova slobodná a uvoľnená! S rukami pri tele si ľahnem do postele a skoro hneď zaspím. Zvláštne, neviem si rozpomenúť aký je deň. Asi si zajtra vezmem dovolenku – moji kolegovia začínajú byť zvláštni.
Hmmm... horúca káva. Tu vôňu milujem. Takto ma dokáže budiť iba jediný človek. Pomaly otváram oči a hľadím do dokonalej horkej čokolády hoc stále cítim kávu. Usmievaš sa a niečo mi hovoríš. Ako vždy prikývnem a nechám sa tebou vyzliecť aby som mala voľné ruky. Podávaš mi umelohmotný pohárik s kávou, umelohmotný pohárik s liekmi a stále sa usmievaš. Ruka ti s presnosťou lekára lieta perom po papieri keď si niečo zapisuješ a tebe sa pritom objaví jedna, jediná smiešna vráska na čele a potom sa znova iba usmeješ a odchádzaš. Odchádzaš a mňa nechávaš samu iba s chladnou kávou a toľkými hlasmi. Neboj sa, nebudem smutná. Viem, že znova zajtra sa vrátiš do mojej izby číslo 43.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?